Pravda o Pandore a jej skrinke

Kedysi dávno sa ľudia prestali báť bohov, čo obzvlášť nahnevalo Dia. Dal vyrobiť krásnu devu, Pandoru a daroval jej skrinku, do ktorej bohovia vložili všetko zlo.

Pandoru poslali medzi ľudí a pointa je, že síce jej zakázali skrinku otvoriť, jej zvedavosť bola silnejšia (alebo zvedavosť jej partnera).

Skrinku otvorila a do sveta vypustila všetko zlo. Rýchlo ju zavrela, ale v skrinke už zostalo iba to, čo zlo zatlačilo na samé dno - NÁDEJ 

Poďme sa trošku zamyslieť. Na prvý pohľad sa zdá krásne, že aj napriek všetkému zlu, nádej stále zostáva. Na strane druhej, bohovia dali do skrinky ZLO a tým pádom by aj nádej mala byť zlá.

Občas nad tým premýšľam. Tomuto rozboru sme sa venovali dávnejšie na psychológii a zostalo to vo mne silno zakorenené.

Keď som ešte "bola sterilná" boli momenty kedy ma nádej tak trochu ubíjala. Omnoho jednoduchšie by bolo prijať fakt, že som neplodná a jednoducho sa zariadiť. Miestami som ozaj mala pocit, že nádej nie je vôbec pozitívna.

Teraz pokračujem vo svojom vzdelávaní a prišiel mi do cesty nový dielik do tohto puzzle.

Sú 4 úrovne vedomia, ktoré hovoria o tom, ako vnímam svet a udalosti v ňom. Najnižšia úroveň je, že život SA DEJE MNE. Ja som taký maličký človiečik a nemám žiadnu moc zasiahnuť, ovplyvniť to.

Som obeťou vonkajších vplyvov a dúfam, že nejaká externá sila ma spasí. Niekto príde, niečo sa udeje. Mám nádej.

Ak som však pri svojej plnej sile, nádej vôbec nepotrebujem. Ja si volím svoju cestu. Ja som strojcom svojho osudu a vyberám si tú pred-existujúcu budúcnosť, ktorú chcem. Ja som tá hlavná postava, ja som vedľajšia postava, ja som úplne všetko v knihe života, ktorú píšem.

Vnímate ten rozdiel? Z akej úrovne vedomia cítim nádej a v akej úrovni už ju nepotrebujem?

Priznávam však, že stále mám problém nádej hodiť do vreca "zlá". Mám ju rada. Ale teda čoraz viac o nej pochybujem